Čo sa mení v oceľárskom sektore podľa ESPR?

Čo konkrétne musíte urobiť

ESPR (Nariadenie (EÚ) 2024/1781) je rámcové nariadenie. To znamená, že nariadenie samo o sebe nedesignuje skupiny produktov a nekladie požiadavky na oceľ špecificky — to sa deje až prostredníctvom delegovaných aktov, ktoré sa prijímajú pre jednotlivé skupiny produktov. Čo ESPR skutočne robí, je uvedené v článku 1: nastavuje systém, prostredníctvom ktorého môže EÚ ukladať ekologické požiadavky na konštrukciu, povinnosti informovania a digitálny pasport produktu takmer každej kategórii fyzického produktu, ktorý príde na európsky trh. Pre sektor ocele ide o zmenu iného rádu ako obvyklé normy a certifikácie: vzniká povinnosť uchovávať informácie o produkte digitálne, štruktúrované a po dobu celej životnosti produktu.

Čo sa od vás očakáva

Určiť, či produkt spadá pod skupinu produktov

Nie každé oceľové polotovary automaticky dostanú pasport. Závisí to od toho, ktoré skupiny produktov Komisia designuje v delegovanom akte a na akom stupni: plech, profil, zložená súčasť. Podnik s 10 až 100 zamestnancami, ktorý obchoduje s plechmi, trubkami alebo profilmi, by malo byť prakticky rozumné sledovať pre jednotlivé produktové rady ktoré produkty sektora ocele budú podliehať ESPR len čo Komisia o tom poskytne jasnosť. V súčasnosti sa to nedá určiť na základe samotného nariadenia.

Rozlišovať medzi polotovrom a konečným výrobkom

ESPR sa netýka len koncových produktov. Aj polotovary môžu vyžadovať pasport, v závislosti od toho, ako je skupina produktov vymedzená a v akom bode v reťazci je povinnosť uložená. Pre obchod s oceľou, ktorý predáva materiál ďalej stavebnej spoločnosti, je to skutočný bod, na ktorý treba dať pozor: či pasport platí aj pre oceľové polotovary určuje totiž, kto musí v reťazci poskytnúť údaje a kto ich len ďalej odovzdáva.

Zbieranie a podávanie údajov

Akonáhle je skupina produktov designovaná, vzniká povinnosť zaznamenať určité údaje o produkte — myslite na pôvod, zloženie alebo vlastnosti relevantné pre opätovné použitie a recykláciu. V praxi to znamená, že výrobca alebo dovozca ocele musia byť schopní poskytnúť tieto údaje tomu, kto pasport zostavuje. Pre stredne veľký podnik ide často o organizačnú úlohu: údaje, ktoré sú teraz rozptýlené v interných systémoch, certifikátoch a dokumentácii dodávateľov, musia byť zhromaždené vo forme vhodnej na pasport.

Uchovávanie pasu a nosiča údajov

Pasport produktu musí zostať dostupný počas životnosti produktu prostredníctvom nosiča údajov, zvyčajne QR kódu na produkte alebo pri ňom. Nejde o jednorazovú akciu: pasport musí byť konzultovateľný stranami ďalej v reťazci, aj roky neskôr. Podnik, ktorý spracúva alebo ďalej predáva oceľ, sa tak stretáva s otázkou, ako dlho a akým spôsobom ostanú tieto údaje dostupné a kto za to zodpovedá, ak si podnik sám túto úlohu neberie.

Určenie, kto môže vidieť ktoré údaje

Nie všetky údaje v paspot sú viditeľné pre všetkých. Niektoré informácie sú určené pre regulačné orgány, iné pre ďalší článok v reťazci, opäť iné pre konečného používateľa. Ide o otázku, ktorá je pre veľa oceľových podnikov citlivá: či majú byť obchodne citlivé údaje o zložení alebo procese verejné. Nariadenie predpokladá vrstvený prístup, ale presné naplnenie sa tiež odvíja od delegovaných aktov podľa skupín produktov.

Kde v praxi dochádza k chybám

Rad situácií sa v praxi pravidelne vyskytuje u podnikov, ktoré sa pripravujú na pasport produktu:

• Začať príliš skoro s nesprávnym predpokladom. Podnik si myslí, že povinnosť už existuje pre jeho produkt, zatiaľ čo relevantný delegovaný akt ešte nebol publikovaný. Investuje sa v systémy, ktoré sa neskôr nezhodujú s konečnými požiadavkami.

• Zbieranie údajov bez štruktúry. Podnik začína zbierať dokumentáciu o zložení a pôvode, ale robí to ad hoc, bez pevného formátu. Keď sa požiadavky stanú konkrétnymi, musí sa práca urobiť nanovo.

• Nejasnosť medzi dodávateľom a odberateľom. Oceľný obchod predpokladá, že výrobca dodá pas; výrobca predpokladá, že obchod to urobí, pretože spracúva produkt. Nikto to vopred nedohodne.

• Zmätok o tom, čo musí byť verejné. Podnik si zo strachu zdieľa viac údajov, než je potrebné, alebo naopak príliš málo, pretože nie je jasné, ktoré údaje musia byť viditeľné pre ktorú stranu.

• Nevenuje pozornosť dlhej lehote na uchovávanie. Podnik sa zameriava na moment predaja, ale zabúda na to, že pas a dátový nosič musia byť dostupné roky neskôr, aj keď si podnik sám zmení systém alebo prestane vyrábať produktovú radu.

Čo si môžete zaznamenať

Už predtým, ako bude k dispozícii delegovaný právny akt, je praktické usporiadať si niekoľko vecí:

• Prehľad na produktovú radu o tom, ktoré oceľové polotovary a finálne produkty podnik uvádza na trh, aby sa mohlo rýchlo určiť či sa produktový pas vzťahuje na vlastnú oceľ keď sa regulácia stane konkrétnou.
• Inventarizácia údajov o pôvode, zložení a spracovaní, ktoré sú už dostupné, a v ktorých systémoch.
• Dohody s dodávateľmi a odberateľmi o tom, kto dodá ktoré údaje, v návrhoch budúcej regulácie ktoré údaje majú byť zaradené v produktovom pase oceľe.
• Zápis kontaktnej osoby a postupu na sledovanie zmien v regulácii, vrátane otázky kedy sa stane produktový pas pre oceľ povinný.
• Poznámka o tom, ktoré údaje podnik považuje za obchodne citlivé, aby táto diskusia nevznikla až v momente, keď sa musí pas skutočne zostaviť.

Táto príprava neurčuje povinnosti, ktoré zatiaľ neexistujú, ale zaisťuje, že podnik nezačína od nuly, keď bude publikovaný prvý delegovaný právny akt pre oceľ.